Nedávny článok Stelli Morabito, zverejnený na stránke The Federalist, zachytáva niektoré z politických a štatistických faktov, týkajúcich sa transgenderismu. To, s akou ľahkosťou sa k boju detí proti ich vlastnému telu postavili elitní akademici, lekári a ľudia z Hollywoodu, má na svedomí antikoncepčná revolúcia našej kultúry. Títo ľudia to navyše považujú za zdravé, normálne, dokonca za niečo obdivuhodné. Ženám bolo povedané, že to, čo ich najviac definuje ako ženu, teda ich úžasný reprodukčný systém a plodnosť, je ich nepriateľom. Slobodné budú jedine vtedy, ak uniknú tyranii svojich vlastných tiel. 

Ale pred vlastným telom bez ďalšieho ničenia neutečieme. Hormonálna antikoncepcia nám však priniesla všetky možné druhy ,,oslobodenia" – rakovinu; mimovoľné potraty; blokovanie symptómov ochorení reprodukčných orgánov až do doby, keď už je na ich liečbu alebo zmiernenie neskoro; zmeny v profile feromónov, ktoré priťahujú resp. odpudzujú rôzne typy sexuálnych partnerov; modifikácia detí a reprodukcie, čo vedie k ich navrhovaniu na mieru; selektívne potraty a iné eugenické trendy; a všeobecné zrušenie detských práv, ktoré boli základom pre vytváranie zákonov týkajúcich sa občianskeho sobáša.

Toto je len jeden z príkladov katastrofických následkov, ktoré má na svedomí vyhlásenie vojny proti našim vlastným telám. Navyše, následky nenesie len jedinec, ktorý vojnu vyhlásil, ale aj mnoho ďalších členov kultúry, kde vládne filozofia materializmu.  Keď súhlasíme s človekom, ktorý si myslí, že jeho telo je jeho nepriateľom, ničíme ľudskú dôstojnosť. Nešťastný tínedžer sa pre The Federalist vyjadril, že môžeme svoje telo akokoľvek agresívne odmietať, liečiť, otráviť, zmrzačiť alebo usmrtiť, aj tak pred ním neunikneme. Veď naše telo je nakoniec neoddeliteľná kombinácia duše a tela.  Ublížiť jednému znamená ublížiť obom. Odmietnuť jedného je koniec koncov odmietnutie oboch. Pri takomto seba-odmietnutí je nemysliteľné predísť masakru v psychike človeka. Myšlienka, že svoju pravú osobu môžeme oddeliť od nášho tela je len staroveké bludárstvo. Tento názor však má v každom veku inú podobu.

Zaujímalo by ma, či by bola elita aj vtedy taká zhovievavá voči útokom na prirodzenosť človeka, ak by za nimi prišlo dieťa alebo tínedžer s tvrdením, že je černoch uväznený v tele belocha. Na základe toho by od nich požadovalo rasové uprednostnenie a pozitívnu diskrimináciu.  

Povedzme, že mladý človek bielej rasy pochádza z privilegovanej rodiny z milionárskej časti predmestia.  V škole sa naučí niečo o histórii, Afrike a Občianskej vojne v Amerike. Na základe toho začne súcitiť s jeho čiernymi a africkými bratmi z jednotlivých období.  Začne si myslieť, že tieto sympatie vysvetľujú, prečo sa vždy cíti iný alebo izolovaný od vlastnej rodiny.  Postupne sa začne natoľko zjednocovať so svojimi čiernymi bratmi, až sa viac pohrúži do čiernej alebo africkej tradičnej subkultúry. Do nej patrí hudobná scéna hip-hopu a islamský národ. Následne prevezme aj módu a účes, ktorý sa tradične spája s týmito subkultúrami. Jeho rodičia sa začnú báť kvôli jeho odcudzeniu a aj kvôli jeho skľúčenosti, hnevu a depresii.  Cíti sa od svojej rodiny izolovaný, pretože neoceňuje výhody bielych, ku ktorým sám patrí.  Jeho rodičia požiadajú ich kňaza, aby sa s ním stretol. Nie je to nič platné. Vezmú ho do kresťanskej poradne a jeho poradcovia sa s ním snažia rozprávať o zdravých a škodlivých stránkach jeho sympatií. Zároveň sa mu snažia vysvetliť, že odopretie jeho kultúrnej identity, rodiny a vzťahov v jeho komunite môže byť nevhodné. Odmieta ich názory a považuje ich za fanatické, úzkoprsé a odmietavé voči jeho skutočnej identite čierneho človeka. Jeho priatelia si na začiatku myslia, že je zábavný a svojrázny. Postupne si však od neho držia odstup, pretože sa na nich stále hnevá a kritizuje ich, že mu nerozumejú, alebo nechce, aby sa s ním zahrávali a posmievali sa z jeho identity ,,černocha". Mladík nakoniec vyrastá v izolácii a upadá do depresie.

Ako starne, nerozumie, prečo ľudia odmietajú jeho tvrdenie, že je černoch, prečo si černošské dievčatá myslia, že je divný a nechcú s ním ísť na rande a prečo ho klub Afrických Američanov neprijme s otvorenou náručou a myslí si, že je zvláštny. Keď podá prihlášku na vysokú školu, svoju rasu uvedie ako čiernu. Vstupnú písomnú prácu napíše o prenasledovaní ľudí svojho pôvodu v minulosti. Potom požiada o štipendium určené len pre menšiny a napokon požiada o ubytovanie v internáte, kde žijú výhradne černosi.  Keď ho prijmú na vysokú školu a jeho spolubývajúci vidia jeho skutočnú farbu pleti, vyzvú ho, aby sa presťahoval na iný internát. Zároveň sa cíti ukrivdený, že jeho štipendium je zamietnuté. Keď trvá na tom, že sa chce zúčastniť na spolkoch černochov, odmietnu ho. Preto členov spolku aj univerzitu zažaluje za všetky prejavy netolerancie z ich strany.   

Čo si budeme myslieť o tomto mužovi? Myslíme si, že problém je v nás - že sme netolerantní? Sme práve my tí, čo sa majú zmeniť a neposudzovať ho na základe informácií, ktoré vieme vyčítať z jeho biologických znakov, a to jeho farby pleti, histórie jeho etnika a génov, ktoré sú preňho typické? Alebo k nemu prídeme so súcitom a láskou a budeme sa snažiť pochopiť jeho hlboké psychické utrpenie? Spravíme to bez toho, aby sme tvrdili, že jeho správanie je dôsledkom jeho seba-odmietania?   

To by ma skutočne zaujímalo.

Zdroj: lifenews.sk